The Vampire Diaries

Držala som na rukách dve maličké bábätká.Novorodeniatka.MOJE novorodeniatka.Nedokázala som tomu uveriť...ako sa mohol môj život tak zmeniť?

Teoreticky to síce neboli moje deti,ale...aj keď som sa snažila presvedčiť seba samú,že ich proste odovzdám Ricovi a už sa o nich nebudem starať - nedalo sa to.Ja som ich odnosila,mesiace boli uložené vo mne a ja som ich mohla cítiť,ich maličké bijúce sdriečka...a ja som ich porodila...Už od začiatku mi malo byť jasné,že sa ich len tak nevzdám.Prirástli mi k srdcu a...zrazu som mala silnú potrebu ich chrániť,zabezpečiť im ten najlepší život a...tak nejak som ich nechcela opustiť.A tak teraz sedím tu,v tejto reštaurácii ďaleko od Mystic Falls a držím ich na rukách.

Lenže oni stále plačú...

Zrazu mi zazvoní mobil.Kto mi teraz volá?

Položila som Josie do sedačky a načiahla sa za mobilom.

,,Haló?"ozvala som sa.Zle som počula,lebo Lizzie aj Josie stále plakali.

,,Ach,láska.To je ale doba...."začula som na druhej strane známy tajomný hlas.

,,Klaus?!"dostala som zo seba šokovaná.

,,Vyzerá to,že tam máš napilno...súdiac podľa toho náreku,ktorý je počuť aj cez mobil..."hovoril a počula som,že sa usmieva.

,,No..."rýchlo som sa spamätala zo šoku,,Vôbec nechcú prstať plakať,už som skúšala všetko....A sú aj nakrmené,prebalené...Mali by byť spokojné...Tak prečo plačú?"bola som už mierne zúfalá.

,,Takže dve dievčatká..."stále sa usmieval,,No,vieš,skús si ich dať na seba na stojáka.Hlavičku im polož na tvoj krk,každú si daj z jednej strany a potom  im polož na chrbát svoju ruku..."

Nechápala som,ako by to on mohol vedieť...Ale skúsila som to.A...ono to vážne zabralo.Po neviem koľkých hodinách plaču...proste prestali.

Telefón som si priložila k uchu a podoprela ho plecom,aby som ich obidve mohla dobre držať.

,,Ako si to vedel?"bola som prekvapená.

,,Mám svoje skúsenosti..."povedal záhadne.

,,Počkaj...ty si niekedy mal na sebe dieťa?"

,,Keby len niekedy,ale výhodou je,že keďže som upír,nebolia ma ruky.Musíš byť prekvapená,ale...súdiac podľa tvojich dvoch bábätiek,myslím,že v prírode sa dajú urobiť výnimky,kedy sa stane niečo neskutočné - nemožné...Takže,čo keď sa tie výnimky stávajú častejšie?"

,,Počkaj...povedal si práve teraz to,čo si povedal?Chcem tím povedať...to ako vážne?Ty..."to má akože Klaus tiež dieťa?Ale...to je úplne...to  proste nie je možné.

,,Nechajme to tak,Caroline.Užívaj si to ticho,kým nezačnú byť hladné...potom už nepomôže ani toto."

,,Ale Klaus...Počkaj"snažila som sa zabrániť tomu,aby zrušil hovor,no márne.

,,Zbohom,láska..."

,,Ahoj...Klaus"povedala som potichu a bola zmätená.

Zrušil.

,,Wau...ako sa ti podarilo,že prestali plakať?"došiel k nám späť Ric a podal mi kávu.

,,Nebudeš veriť..."povedala som veľavýznamne.

Zasmial sa.

,,Dobre,tak,kam sa teda vyberieme?"spýtala som sa ho.

,,No...rozmýšľal som...Atlanta,San Francisco...alebo skôr niečo malé?"

Usmiala som sa.Možno som konečne našla ten správny spôsob života...Možno na mňa čaká niečo lepšie.S Ricom a deťmi...

O päť rokov neskôr - San Francisco

,,Tak,vstávať,dievčatá!" hovorila som hlasno a odťahovala som pritom závesy v detskej izbe svojich dcér.

,,Ale,mami...ja chcem ešte spinkať..."zatiahla unavene Josie.

,,Ále!Že ste sa vy dve včera večer ešte rozprávali,po tom,ako vám tatinko povedal rozprávku na dobrú noc?!"káravo som sa na nich pozrela.

,,Viete,čo vám o tom maminka povedala...no nie?Takže,no,čo už.Dneska vám do škôlky budem musieť zabaliť namiesto čokoládky mrkvičku..."

Obidve sa hneď zatvárili hrozne zmučene,ale aspoň sa už postavili z postelí.Musela som sa v duchu nad ich výrazom usmiať,boli tak rozkošné...

,,Mlkvičku?Nie...Ja us sa nikdy nebudem vecel losplávať...vásne,slubujem mami...Len nie mlkvicku..."začala prosiť Lizzie.Ešte stále šušlala.Asi budeme musieť zmeniť logopedičku...Porozprávam sa o tom s Ricom.

,,No...keď mi budete sľúbiť,že vždy pôjdete večer spať hneď,ako vám s ockom zhasneme...tak,možno by som vám mohla dať do škôlky čokoládku.Ale musíte mi to sľúbiť."povedala som,zatiaľ čo som im ustlávala postele.

,,Sľubujeme"povedali obidve vážne.

,,A nabudúce vám dám naozaj mrkvičku,ak ma neposlúchnete,jasné?"ujistila som sa ešte.

,,Jasné"povedali znovu vážne.

,,No,dobre.Bežte sa do kúpeľne umyť.Ja zatiaľ spravím raňajky."povedala som im.

Hneď,ako si uvedomili,že je kríza s mrkvičkou zažehnaná,začali sa škeriť,rozšantili sa a rozbehli sa do kúpeľne.Ja som si s úsmevom povzdychla pobrala sa do kuchyne.

,,Dobré ráno."podišla som k Ricovi a pobozkala ho.

,,Dobré,láska..."usmial sa ospalo a podal mi hrnček s kávou.

,,Ďalujem..."odpila som si a pozrela sa naňho,,Lizzie ešte stále šušle...podľa mňa by sme mali zmeniť logopedičku."

,,Jasné...pridám si to na zoznam..."poznamenal.

,,Heej..."zasmiala som sa,,Ja viem,že každé ráno si stále ten istý otravný nevľúdny unavený manžel, a že to mám tolerovaťlebo také je proste tvoje ráno,ale viacej sa mi páči ten Alaric,ktorý so mnou žije po zvyšok dňa, myslím tým toho sexi úžasného inteligentného pracovitého manžela,ktorý žije len pre svoju ženu a deti..."

,,Myslím,že som sexi úžasný inteligentný pracovitý manžel?"po tvári sa mu roztiahol úsmev a podišiel ku mne

,,Ale iba od deviatej hodiny ráno"usmievala som sa a tvárila som sa,že si nevšímam,ako blízko pri mne stojí.

,,A keby som teraz spravil toto..."pritiahol si ma k sebe a dal mi ruku okolo pásu,,tak by som ním bol aj teraz?"

,,Možno..."zasmiala som sa a tvárila sa záhadne.

,,No...a keby som spravil aj toto..."priblížil svoje pery k mojim a vášnivo ma pobozkal,,už by som ním bol?"

,,Heej,mami,tati.Fuuuj.To nemôžete robiť pred nami..."začula som Lizzie s Josie.

S Ricom sme sa od seba odtiahli a začali sa smiať.

,,Ale...a prečo?"povedal Ric a zobral si Lizzie na ruky.

,,Maminka a ocko také veci robia...viete?"povedala som aj ja a zobrala si zase Josie na ruky.

,,Áno,robia"povedal Ric a usmieval sa.

Podišli sme k sebe a pobozkali sa,aj keď sme mali malé na rukách.Naschvál.A nevšímali sme si ich smiech ani pišťanie,nech prestaneme.Všetci sme pravdepdobne vyzerali ako nejaká veľká kopa rúk a nôh.Boli sme pokope.Moja rodina.Bola som šťastná.Mala som všetko,čo som vždy chcela.Milujúceho manžela a deti.Aj keď to pre mňa na začiatku vyzeralo nemožné,nakoniec sa mi to predsalen splnilo.

A tak,každému,kto po niečom túži,po niečom naozajstnom,niečom preňho možno nedosiahnuteľnom, hovorím,že nikdy nevie,kedy sa mu to môže splniť.A nikdy nemá prestať dúfať.

A viem to z vlastnej skúsenosti.Pretože môj sen sa stal skutočnosťou